Stolná hra Terra Futura

Ekonomickou globalizáciou býva označovaný medzinárodný pohyb tovaru, kapitálu, služieb, technológií, informácií a práce. Je pre ňu charakteristická ekonomická integrácia a vzájomná závislosť národných, regionálnych a lokálnych ekonomík vo svete.

Expanzia ekonomickej globalizácie nastala po druhej svetovej vojne, a to najmä s tzv. novou medzinárodnou deľbou práce. V dôsledku zlého povojnového stavu ekonomík globálneho severu sa posilňujúce nadnárodné korporácie začali obzerať po lacnej pracovnej sile v tzv. rozvojových regiónoch. Tento trend bol ešte posilnený v 70. rokoch 20. storočia v súvislosti s ďalšou reštrukturalizáciou svetových výrobných a dodávateľských reťazcov: išlo o ďalší presun (najmä priemyselnej a spracovateľskej) výroby na globálny juh, a naopak posilnenie sektora služieb na globálnom severe.

Aj keď ekonomická globalizácia začala expandovať rastom medzinárodného obchodu a práce, ďalší zvýšený rast nastal predovšetkým vďaka pokroku v efektívnosti diaľkovej dopravy, technológiách a telekomunikáciách. Globalizácia zvýšila príjmy a ekonomický rast v rozvojových krajinách, výrazne znížila spotrebiteľské ceny tovaru v rozvinutých krajinách, ale priniesla so sebou aj rastúce nerovnosti a ďalšie problémy najmä v oblasti životného prostredia.

V rámci súčasného ekonomického systému (globálneho kapitalizmu) a jeho základného princípu – rastového imperatívu a maximalizácie zisku – totiž neustále rastie tlak na väčšiu produkciu, ktorý nerešpektuje planetárne limity, má negatívne dopady na životné prostredie i sociálnu súdržnosť, a je tak dlhodobo neudržateľný. Nesie so sebou obrovskú záťaž v podobe znečistenia, emisií i vykorisťovania najzraniteľnejších obyvateľov planéty. Napríklad rozvoj ekonomickej globalizácie v oblasti poľnohospodárstva úplne zatienil lokálne poľnohospodárske modely, ktoré mu síce nemôžu cenovo konkurovať, ale sú oveľa udržateľnejšie a neprinášajú toľko emisií, znečistenia, odlesňovania a vykorisťovania miestnych komunít.

Podľa každoročne vydávanej správy Svetového ekonomického fóra z roku 2020 patria medzi najhoršie a zároveň najpravdepodobnejšie globálne riziká práve problémy vychádzajúce zo vzťahu ekológie a globalizácie: zlyhanie boja proti zmene klímy, strata biodiverzity, nárast prejavov extrémnych foriem počasia a prírodné katastrofy. Aby sme predišli environmentálnemu kolapsu, je nevyhnutné čo najskôr pretransformovať súčasný systém na taký, ktorý bude spravodlivejší, odolnejší a udržateľnejší, ako riešenie sa ponúka napr. systém využívajúci princípy cirkulárnej ekonomiky alebo tzv. ekonómia šišky.

Priemysel zaisťuje prosperujúcu ekonomiku a dobrú životnú úroveň, súčasne však veľmi znečisťuje životného prostredia a je hlavným prispievateľom ku globálnemu otepľovaniu. Veľakrát zostáva skryté, aké obrovské sú ekologické náklady na výrobu tovaru a služieb našej každodennej spotreby. Tieto skryté náklady okrem prírody dopadajú najmä na najzraniteľnejších obyvateľov rozvojových krajín, kde sa kvôli minimálnym reguláciám sústredia tie najviac znečisťujúce podniky.

Hoci sa environmentálne dopady priemyselnej výroby, predovšetkým v Európe, za niekoľko posledných dekád zmenšili, hlavne vďaka prísnejším predpisom v oblasti životného prostredia, technologickému posunu a zdokonaleniu energetickej účinnosti, aj naďalej je priemysel stále zodpovedný za podstatné zaťaženie životného prostredia, a to najmä jeho znečistením a produkciou odpadov.

Priemysel potrebuje na svoju činnosť obrovské množstvo vody, najväčšiu spotrebu majú najmä papierne a chemické závody, ktoré zároveň patria medzi hlavných znečisťovateľov vôd. Výrobné podniky vypúšťajú veľké množstvo odpadových či chladiacich vôd plných jedovatých látok, ktoré sú záťažou pre vodné toky. Priemyselná výroba v poľnohospodárstve kontaminuje a znehodnocuje pôdu aj vodné zdroje množstvom pesticídov, amoniaku a ďalších hnojív.

Všeobecne možno povedať, že poprednými znečisťovateľmi sú fosílny priemysel, elektrárne, chemické závody a textilný priemysel. Najväčšie množstvo škodlivých látok vypustených do životného prostredia predstavuje oxid uhličitý, oxidy síry a dusíka, oxid uhoľnatý, amoniak, olovo, zinok, meď a ich zlúčeniny a dusík.

Nerastné suroviny sú základom pre výrobu v ďalších priemyselných odvetviach. Toto prírodné bohatstvo vznikalo milióny rokov, človek je však schopný vyťažiť ho počas niekoľkých storočí. Riešením, ako ušetriť životné prostredie, je znížiť objem dobývaných surovín na minimum a využívať ich hospodárnejšie. To možno dosiahnuť okrem iného recykláciou a vyšším využitím druhotných surovín. Prechod na ekologicky udržateľné technológie a obmedzovanie akéhokoľvek druhu znečistenia by mal byť základným predpokladom napĺňania princípov cirkulárnej ekonomiky, ktorá je cestou, ako prejsť z lineárneho modelu čerpania limitovaných planetárnych zdrojov na udržateľnejší cirkulárny model.

Doprava má zásadný význam pre spoločnosť, jej blahobyt aj ekonomiku. Zároveň je však hlavným zdrojom záťaže životného prostredia v EÚ a prispieva k zmenám klímy, znečisteniu ovzdušia, je zdrojom hluku a má výrazný vplyv na ľudské zdravie. S rastúcimi ekonomikami po celom svete rastie aj doprava, čo má za následok aj rastúce emisie, pretože doprava z 95 % stále závisí od spaľovania fosílnych palív (podľa štatistík využíva až 60 % celosvetovo vyťaženej ropy). To znamená, že doprava je zdrojom veľkého množstva emisií skleníkových plynov (ktoré v EÚ predstavujú viac ako 25 % celkových emisií) a tým pádom výrazne prispieva k zmene klímy. Viac ako 70 % všetkých emisií skleníkových plynov z dopravy produkuje pozemná doprava – automobily, dodávky, nákladné automobily a autobusy, pričom zvyšok produkuje taktiež ekologicky veľmi náročná námorná a letecká doprava.

Znečistenie ovzdušia z cestnej dopravy sa v SR aj v Európe každým rokom zhoršuje, pričom je to najviac znateľné v mestách. Do ovzdušia sa dostávajú oxidy dusíka a tiež prachové častice (tzv. PM), ktoré poškodzujú ľudské zdravie – spôsobujú ochorenie dýchacích ciest, zvyšujú kardiovaskulárne ochorenia a ovplyvňujú tehotenstvo. Tieto znečisťujúce látky majú tiež negatívny vplyv na vegetáciu.

Odhady ukazujú, že v roku 2050 sa budú v dôsledku rastu ekonomík a následnému niekoľkonásobnému nárastu vozového parku až 2/3 celosvetového objemu vozidiel nachádzať v krajinách, ktoré nie sú členmi OECD (teda nespadajú do spoločenstva 37 ekonomicky najvýznamnejších štátov sveta). Bohužiaľ, tento nárast nebol a nie je sprevádzaný dostatočne rýchlym vývojom technologických vylepšení (nízka spotreba paliva, alternatívne zdroje energie), vďaka ktorému by bola ekologicky menej náročná.

Schopnosť a vôľa človeka získavať energiu z obnoviteľných zdrojov bude rozhodujúcim faktorom, či ľudstvo čaká dlhodobo udržateľná budúcnosť alebo nie. Zároveň je spravodlivá a plánovaná tranzícia energetiky, teda prechod z neobnoviteľných zdrojov na obnoviteľné s ohľadom na geografické a socioekonomické rozloženie napríklad súčasnej uhoľnej produkcie, nesmierne podstatná, pretože je kľúčom k odvráteniu katastrofálnych dopadov zmien klímy a zvyšovaniu nerovností.

Vedecké poznatky dokazujú, že práve prebiehajúca klimatická kríza je zapríčinená predovšetkým ľudskou činnosťou – spaľovaním fosílnych palív (ropy, uhlia, zemného plynu), na ktorých sme v súčasnej dobe stále vysoko závislí. SR sa zatiaľ na obnoviteľné zdroje energie spolieha minimálne. Mix výroby elektriny v EÚ bol v roku 2017 zastúpený zo 44,4 % neobnoviteľnými fosílnymi zdrojmi (hnedé uhlie, čierne uhlie, zemný plyn), z 30 % obnoviteľnými zdrojmi (veterná, solárna, biomasa a vodné) a 25,6 % jadrom.

V SR sa medzi obnoviteľné zdroje energie radí využitie energie vody, vetra, slnečného žiarenia, biomasy a bioplynu, energie prostredia využívanej tepelnými čerpadlami, geotermálnej energie a energie kvapalných biopalív. Obnoviteľné zdroje energie majú okrem zníženia emisií skleníkových plynov a zníženia znečistenia mnoho ďalších pozitív, ako je zvýšenie bezpečnosti dodávok a vznik nových pracovných príležitostí. Keďže sú obnoviteľné zdroje väčšinou domáceho pôvodu, jedná sa o decentralizovaný systém, vďaka ktorému sa znižuje energetická závislosť na dodávkach energie zo zahraničia. Avšak ani obnoviteľné zdroje energie nie sú bezchybné – napríklad vyzdvihovaný úspech Číny v oblasti hydroenergetiky je sprevádzaný výraznými negatívnymi ekologickými i sociokultúrnymi problémami a nárastom nerovností. Využívanie biomasy, respektíve biopalív prvej generácie, zase vyžaduje intenzívne pestovanie energetických plodín, ktoré zaberajú úrodnú pôdu a ničia biodiverzitu a ekosystémy, pričom ich pestovanie aj spaľovanie je výrazne neekologické.

Rastúca populácia a zvyšujúca sa životná úroveň spoločnosti okrem iného znamená strmo rastúcu spotrebu, ktorá za sebou skrýva množstvo odpadu, s ktorým sme sa dodnes nenaučili v globálnom meradle zodpovedne nakladať. Súčasný odpadový systém je neefektívny a nepremyslený. Vyrábame produkty tak, že majú nízku životnosť a len zlomok z nich sa dá opraviť alebo plnohodnotne recyklovať, pričom aj samotná recyklácia je problematická a odpad sa často vyváža do zahraničia. Východiskovým riešením je tak skládkovanie alebo spaľovanie, ktoré síce prináša značnú ekologickú záťaž, ale aspoň dovoľuje následne využívať tepelnú energiu uvoľnenú pri spaľovaní odpadu.

Slovenskom obľúbené skládky však spôsobujú znečisťovanie podzemných vôd a zabratie cennej pôdy, sú tiež miestom častých požiarov (len v roku 2017 museli napríklad českí hasiči zasahovať pri takmer 500 legálnych skládkach), pri ktorých dochádza k znečisťovaniu ovzdušia toxickými splodinami a nebezpečnými ľudské zdravie i okolité životné prostredie. Ďalším argumentom proti skládkovaniu je fakt, že sa dá nerecyklovateľný odpad ďalej využívať energeticky, pričom môže nahradiť spaľovanie fosílnych palív produkujúce emisie skleníkových plynov. Skládky sú samy o sebe miestom úniku skleníkového plynu metánu, pretože sa tu rozkladá bez prístupu vzduchu organický odpad, ktorý by mal ideálne končiť na záhradnom komposte, kompostárni alebo bioplynovej stanici.

Neefektívnosť skládkovania spočíva aj v tom, že sa jedná o najprimitívnejší spôsob nakladania s odpadom a na skládkach končí pomyselný život materiálov, hoci je známe, že žijeme na planéte s obmedzenými zdrojmi, na ktoré nie je možné mať neobmedzený rast. Smutnou štatistikou je, že takmer ¾ odpadov nachádzajúcich sa na skládkach by bolo možné pri správnom vytriedení recyklovať a ďalej využívať. Perlou tejto situácie je fakt, že na niektorých skládkach je dnes dokonca väčšia koncentrácia zlata ako v zlatých baniach. Cestu von z tohto neefektívneho systému predstavuje čoraz viac známa cirkulárna ekonomika alebo obehové hospodárstvo, ktoré sa inšpiruje prírodnými dokonale uzavretými cyklami bez odpadu a aplikuje ich v našom ľudskom svete.

Ľudská činnosť je hlavnou príčinou klimatickej zmeny, ktorej dopady sú ale rozprestreté nerovnomerne. V zásade ide o pokračovanie v historicky existujúcej nerovnosti, keď globálny Sever vystaval svoju vyspelosť a bohatstvo, z čoho čerpá dodnes, na kolonializme, otroctve, nadvláde bielej rasy, priemyselnej revolúcii a patriarchálnom poňatí sveta, to všetko skrze vykorisťovanie prírody, žien a ľudí iné ako bielej pleti a neeurópskeho pôvodu.

Vplyvy klimatickej krízy znateľne zosilňujú už existujúce nerovnosti a kriticky dnes dopadajú hlavne na dlhodobo marginalizované komunity globálneho Juhu, ktoré ale k príčinám zmien klímy prispievajú najmenej alebo minimálne. Naopak prosperujúce krajiny globálneho Severu, ktorých územie a obyvateľstvo bude menej drasticky zasiahnuté ako krajiny globálneho Juhu, dlhodobo spaľujú najväčšie množstvo fosílnych palív, a prispievajú tak ku klimatickej zmene najviac.

Sužujúce sucho, častejšie prírodné katastrofy, záplavy a tropické búrky, s tým súvisiace konflikty o vodu, nemožnosť obstarať si obživu, vyústenie v hladomor a nutnosť opustiť domov, aby človek vôbec mohol prežiť, to všetko sú dôsledky vplyvov zmien klímy, ktoré sa nám v Európe zatiaľ vyhýbajú oblúkom. Preto sa musíme zasadzovať o riešenie vedúce ku „klimatickej spravodlivosti”, ktorá berie do úvahy rozdielne sociálne, ekonomické, zdravotné a environmentálne dopady klimatickej krízy na neprivilegované komunity nachádzajúce sa ako na globálnom Juhu, tak aj Severe.